…a keď sa približujem ku ghátu Manikarnika, ešte ho nevidím, ešte len idem úzkou uličkou, ale už ho cítim: v jemnej dymovej clone zo zachmúrených tvarí chlapov špinavých od uhlia. Kráčajú v skupinách s obrovskými sekerami, sú mokrí od potu a vlhkosti. Snažia sa pretnúť polená dreva, tak hrubé, ako si len žiada ľudské telo na to, aby zhorelo. A vidím ho aj v ostrihaných vlasoch, ktoré sa bezcenne povaľujú na ulici pred obchodom s pohrebným plátnom. Dokonca ho aj počujem, v tom tichu, ktoré je na indické mestá také nezvyčajné. Počujem len praskanie ohňa a údery sekery, ako v nekonečnom kolobehu života merajú čas naprieč dejinami.

Prejdem okolo budovy, na ktorú po celé veky smeruje dym. Je to hospic pre starých ľudí, ktorí sa rozhodli zomrieť vo Váránasi. Hospic s výhľadom na smrť. Starčekovia ležiaci na betónovej dlážke, čakajú na svoj posledný výdych – týždne, mesiace, dokonca aj celé roky. Sú zahalení dymom z mŕtvych tiel, ktorý k nim bez prestávky prúdi cez okná bez skiel.

Prichádzam na pohrebné hranice. Je tma. Dym je príliš hustý a štipľavý. Stojím tu bez pohybu a niekedy mám problém sa nadýchnuť. Oči sa mi plnia slzami. Vidím horiace ľudské telo ako sa skrúca pod žiarou večných plameňov.

Obzerám sa okolo seba. Hranice so šľahajúcimi prameňmi sú všade okolo mňa. Stojím uprostred nich. 10 možno 15. Ohne horia 24 hodín denne po celé veky. Cítim nahromadenú silu života a smrti, ktorá tu zostáva po stáročia. Tieto ohne vo Váránasí neboli nikdy uhasené. Smútiace rodiny odeté v bielom tíško stoja nad mŕtvymi príbuznými. Nikto neplače. Stoja a hľadia do ohňa, ktorý sa stal pre ich príbuzných vykúpením z nekonečného kolobehu života. Toto zvláštne ticho prerušuje nečakaný zvuk. Praskla lebka. Duša je oslobodená.

Zrazu sa ozve obrovský nárek. Dve vystrašené dievčatká plačú tak hlasno, že som bola zrazu vytrhnutá z miesta, kde sa zastavil čas. Tento krik postupne mizne v labyrinte úzkych uličiek, kadiaľ kráčajú ďalšie pohrebné sprievody vedené najstarším synom s vyholenou hlavou, nesúce mŕtve telo na svojej poslednej ceste. A opäť je tu to ticho – to nekonečné ticho.

Toto miesto zvyčajne dáva človeku zvláštny pokoj na duši. Dáva mu vedomie seba samého. Dáva uvedomenie si života samotného, ​​na ktorý ľudia často zabúdajú. Tu je zrazu všetko také neskutočné, ale zároveň cítiť to najrealistickejšie bytie. Každé miesto v Indii ponúka svoju vlastnú lekciu a vo Váránasi je to lekcia o smrti a dočasnosti vecí…

Váránasi na mňa spravilo pred cestou domov obrovský dojem. Dostala som lekciu, o ktorej som netušila, že ju môžem dostať. Indiu som si zamilovala a nadišla chvíľa sa s ňou rozlúčiť. Vedela som, že to bude ťažké.