Našu túru, na ktorej sme si chceli pozrieť všetky body záujmu a atrakcie v Súľovských skalách počas krásneho jesenného počasia sme začali v dedinke Hlboké nad Váhom. Túru sme si naplánovali na dva dni, aby sme si všetky zaujímavé miesta stihli dobre pozrieť a odfotiť. Termín som vybrala taký, aby som už konečne navštívila Súľovské skaly, keď sú stromy krásne sfarbené. A oplatilo sa.

Deň 1

Hneď ako sme vkročili do lesa, obklopila nás krása farebného lesa. Po krátkom stúpaní na zelenej značke sme sa ocitli pri Hlbockom vodopáde. Bolo v ňom málo vody, takže nebol ničím špeciálny. Mňa viac zaujali okolité skaly sfarbené na červeno.

Pokračovali sme ďalej smerom na hrebeň. Často sme sa zastavovali, aby sme si robili fotky sfarbených stromov.

Dostali sme sa na rázcestík na hrebeni. Pokračovali sme smerom na Súľovský hrad. Bola nedeľa a na chodníku bolo zrazu veľmi veľa ľudí v porovnaní zo zelenou značkou pri vodopáde. Prechádzali sme okolo troch vyhliadok. Zastavili sme na každej z nich. Každé miesto ponúkalo iný výhľad na krásne sfarbené lesy Súľovskej kotliny.

Na ďalšom rázcestníku sme sa napojili na zelenú značku smerujúcu na hrad. Je to ďalšie zaujímavé miesto v tomto pohorí. Najskôr cesta stúpa a po chvíli je už veľmi strmá. Na zjednodušenie výstupu boli na cestu nasadené aj rebríky a železné stupačky. Vyšli sme hore a čakal nás najnáročnejší úsek. Prejsť cez úzky priestor medzi hradným múrom a skalou. Následne sme museli prejsť cez strmú časť končiacu malou dierou medzi skalami, cez ktorú sa treba pretlačiť. Pre zdravého človeka to ale nie je nič nezvládnuteľné a výhľad z hradu určite stojí za to.

Keď sme sa hore dostatočne vynadívali, vrátili sme pod hrad a pokračovali sme zelenou značkou. Cesta najskôr vedie pomerne dosť strmo dole, ale je dobre zabezpečená. Potom opäť začne stúpať na vyhliadkové miesta.

V rámci nich vedie aj skrytá cestička ku gotickej bráne. Gotická brána nie je značená klasickým turistickým značením, vidno len pozostatky zelenej značky, ktorá už ale nebola obnovená.

Pri bráne sme boli úplne samé. Keď sme si pozreli bránu, vrátili sme sa späť na zelenú značku a prázdnym tichým lesom sme sa podvečer dostali na koniec značky na hlavnú cestu pri dedinke Súľov. Najedli sme sa v reštaurácii v centre dediny a išli sme sa ubytovať do ubytovania Apartmány Súľov. Prvý deň bol za nami. Na druhý deň sme chceli prejsť zvyšok Súľovských skál. Skoro sme zaspali, keďže sme boli unavené napriek tomu, že trasa bola pomerne jednoduchá.

Deň 2

Ráno bola na lúkach námraza. Zbalili sme sa a vydali sme sa na modrú značku, ktorá začína hneď pri Apartmánoch Súľov. Najskôr cestička vedie mierne hore a po chvíli sme mohli obdivovať ranný Súľov, ktorý sme mali ako na dlani. Bolo pekne vidieť aj opar z komínov, ktorý sa rozliehal nad dedinou. V lese sme boli úplne samé, tak sme sa báli takto zrána medveďov.

Vystúpali sme až na Roháčske sedlo, kde je koniec kalvárie, ktorá vedie z dediny Lietavský Závadka. Tu sme stretli prvých a posledných ľudí počas dnešného dňa. Pokračovali sme ďalej, teraz po zelenej značke. Cesta bola miestami dosť strmá. Po ceste boli dve vyhliadky, na ktorých sme sa zastavili. Bolo vidieť, ako ranný prízemný mráz ešte viac sfarbil stromy. Zišli sme strmým nepríjemným úsekom na rázcestník Pod Roháčom, kde sme sa včera napojili na hrebeň po ceste od vodopádu. Dnes tu ale nik nebol.

Čakal nás posledný úsek cesty. Žltou značkou sme sa prudko spustili dole strmým svahom. Bolo bezvetrie. Po ľavej strane sa týčila obrovská vápencová kolmá skala, v ktorej bol otvor. Bolo tu hrobové ticho. Počuť bolo len krkavcov, ktorý lietali nad korunami stromov. Celý tento zostup z hrebeňa po žltej značke bol až sureálny. Tie krásne farby stromov, obrovské biele skaly, hrobové ticho prerušované občasným zvukom vtákov.

Prišli sme až k rázcestníku, ktorý vedie k poslednému miestu, ktoré som ešte chcela vidieť – Šarkania diera. Na značke sa uvádza 15 minút. Prvých 5 minút ide cesta mierne hore a následne sa sklon zväčšuje. Nasleduje strmý úsek s popadanými stromami a následne šmykľavý úsek so šutolinou, ktorý je ale zabezpečená stupačkami. Potom sme prešli k rebríkom a posledný úsek pod jaskyňou tvorili schody s úchytmi. Boli sme hore. Úplne samé. Bolo to tu dosť strašidelné. V jaskyni sa ozývali naše hlasy. Podlaha je pomerne strmá a šmykľavá, treba si dávať pozor. Vyšli sme asi do polky odkiaľ bol pekný pohľad na dieru a farebné stromy v pozadí.

Potom sme veľmi opatrne zišli v jaskyni dole a späť cez zabezpečené miesta. O chvíľu sme boli pri rázcestníku a smerovali sme k neznačenej ceste vedúcej na lúku. Prešli sme do stredu a obdivovali sme krásu Súľovských skál okolo nás. Spokojné sme sa vrátili do dediny a počkali sme na autobus do Bytče.

Bol to naozaj vydarený výlet. Súľovské skaly sú krásne a jedinečné. Je to časť Slovenska, ktorú by mal každý aspoň raz za život navštíviť. Bola som tu vždy cez leto, ale tento rok som si povedala, že Súľovské skaly konečne navštívim aj počas neskoršej jesene, kedy by mali byť najkrajšie. A naozaj to tak je. Miestami má človek až pocit, ako keby bol v rozprávke.