Keď sme odišli od stáda dvojhrbých ťáv, museli sme nájsť auto, ktoré by nás odviezlo na taxi stanicu v údolí Nubra, pretože sme si neuvedomili, že od dedinky Hundar je to dosť ďaleko. Našli sme jeden rodinný dom uprostred ničoho medzi dunami. Videli sme muža a tak sme sa s ním pomocou rúk a nôh dohodli, že nás za poplatok odvezie k parkovisku.

Po príchode na taxi stanicu nás vydesil vedúci, pretože šoféra, ktorý nás mal odviezť späť do Lehu začal žrebovať z malých lístkov. V tom ma napadlo, že aj miestny šoféri musia mať túto cestu z Nubra Valley do Lehu „veľmi radi“. Dostali sme nášho šoféra. Tento pán mal nasledujúce hodiny naše životy doslovne v jeho rukách. Vedeli sme to po predošlej skúsenosti z cesty sem.

Nasadli sme a išli sme sa pozrieť najskôr do kláštora Diskit, odkiaľ je veľmi pekný výhľad na sochu Buddhu Maitreya.

Socha Buddhu Maitreya sa začala stavať v apríli 2006 a vysvätil ju H.H. dalajláma 25. júla 2010. Socha bola postavená na tri hlavné účely – ochranu dediny Diskit, predchádzanie vojny s Pakistanom a podporu svetového mieru.

Táto pôsobivá 32 metrová socha na vrchole kopca pod kláštorom je otočená k rieke Shyok smerom k Pakistanu. Väčšina peňazí na výstavbu pochádzala z miestnych darov. Ganden Thipa, ktorý je považovaný za reinkarnáciu Tsongkhapu a istý Abbott z kláštora Rizu, dali na ozdobu sochy 8 kg zlata.

Pozreli sme si kláštor a vydali sme sa na  niekoľko hodinovú nebezpečnú cestu späť do Lehu. Najskôr som sa bála, ale potom som si uvedomila, že autom to bude oveľa pohodlnejšie, rýchlejšie a hlavne bezpečnejšie oproti hrôzostrašnej ceste do Nubra miestnym autobusom.

Cesta ubiehala rýchlo. Najskôr sme obdivovali krásy údolia Nubra. Vodič nám ukázal miesto, kde z údolia Nubra vychádzajú ďalšie dve ďalšie údolia. Povedal nám, že jedno vedie do Číny a druhé do Pakistanu.

Potom sme prechádzali cez pieskové kaňony, až sme sa dostali k najhoršiemu úseku cestu – výstup na horský priechod Khardung La (5359 m), najvyššie položený priechod pre motorové vozidlá na svete. Našťastie sme sa nemuseli vyhýbať žiadnemu autu ani autobusu, a počasie bolo pekné.

Na tejto fotke je pekne vidno, ako bola cesta vytesaná na vrchu hory.

A takto to vyzeralo na tej ceste v najhorších úsekoch.

 Toto je vrchol kopca v Himalájach, kde sa nachádza tento slávny horský priesmyk.

A sme tu – Khardung La. Vodič nám zastavil, aby sme si spravili fotky a vyvesili budhistické vlajky. Začali sme kráčať na kopec nad cestou, kde ich boli už stovky. Stúpala som rýchlo prvých pár metrov a v tom som si uvedomila, že neviem dýchať. Lapala som po dychu asi minútu, kým som vyrovnala kyslíkový dlh. Potom som na toto čarovné miesto zavesila svoje posvätené vlajky. Nech z nich pekne pomaly odvievajú nitky s prosbami. Zvrchu bol pekný pohľad na to, ako vysoko sa nachádzame, a na najvyššiu kafetériu na svete, ako bolo na nej uvedené.

Potom som robila pokus s ohňom. Zapaľovač tu vôbec nefungoval, tak mi indický turisti ukázali, že zápalky vedia chvíľku horieť. Bola to celkom sranda. Zatvorené chipsy, ktoré sme mali zo sebou tu tiež kvôli tlaku vyzerali ako tesne pred explóziou.

Potom sme už s úsmevom na tvári sadli do auta a pokračovali sme smerom dole do Lehu.

Dokonca sme na ceste videli z diaľky aj autobus. V určitej nadmorskej výške pri prudkom poklese sme sa všetci začali strašne smiať, až nám od smiechu tiekli slzy. Ten istý zážitok, ako pri predošlej ceste. Bolo to spôsobené vyplavovaním látok v mozgu pri zmene výšky. A v takejto veselosti sme prišli až do Lehu.

Keď sme prišli do penziónu, Koltova žena sa strašne potešila, keď nás zbadala na záhrade. Očividne jej padol kameň zo srdca. Povedala nám, že vystresovaný Kolto práve utekal na autobusovú stanicu, aby sa opýtal, či sa žiaden autobus nezrútil do priepasti, pretože sme sa včera nevrátili.

Kolto sa o chvíľu objavil v bránke. Na jeho tvári bolo naozaj vidno, že mu odľahlo. Začal sa nám ospravedlňovať, že nás oklamal ohľadom stavu cesty. Keď sme mu povedali, čo sa nám všetko stalo na ceste, celá situácia ho mrzela ešte viac.

Večer sme sa už ale spoločne smiali na všetkom, čo sa nám prihodilo, a skonštatovali sme, že ak by nás Kolto neoklamal, určite by sme nezažili také dobrodružstvo, aké sme zažili. Bola to presne tá istá situácia, ako pred pár dňami, keď ma Kolto oklamal ohľadne raftingu na rieke Zanskar.

Bol to môj predposledný deň v Ladakhu. A bolo mi smutno. Išla som si nakúpiť nejaké suveníry a rozlúčiť sa s ľuďmi, ktorých som tu už stihla spoznať. V deň odchodu som sa ťažko zmierovala s tým, že opúšťam otca, Soňa a Koltovu rodinu a mierim sama cestovať do juh po Indii konkrétne do Amritsaru.