Na ďalší deň ráno sme smerovali autobusom z mesta mystických palácov Orchha do mesta Khajuraho. Toto mesto je známe svojimi chrámami s erotickými motívmi. Po náročnej ceste v autobuse bez klimatizácie sme si našli spoločne pekný hotel a išli sme pozrieť do areálu, kde sa nachádzajú známe paláce, na ktorých sú vyryté okrem iného aj sochy z Kamasútry.

Chrámy v Kharujaho

Bola som prekvapená, ako pekne bol celý areál upravený. Dokonca som videla po týždňoch strávených v Indii po prvý krát smetné koše. Dostali sme sa až k samotným chrámom. Sú sú naozaj krásne.

Tento chrámový komplex v Khajuraho je zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a objavil sa aj na zozname siedmich divov Indie. Chrámy boli postavané od roku 950 do 1050. Pôvodne ich bolo vybudovaných až 85, ale do dnešnej doby sa uchovalo len 20. Toto územie bolo okolo roku 1300 obsadené sultánom z Dillí, a neskôr bolo opustené a zabudnuté. Paláce boli znovuobjavené v roku 1840 britskými vojakmi v husto zarastenej džungli.

Zaujímavosťou je aj to, ako sa stavali. Muselo na nich pracovať veľmi veľa umelcov, lebo sú naozaj vo veľmi dobrej kvalite. Najväčšou záhadou sú ale ich erotické motívy. Doteraz sa presne nezistilo k čomu slúžia. Existuje teória, že sú to pozostatky šamanských rituálov, ktoré zaručovali plodnosť a ochranu pred zlými silami.

Poobede sme sa išli ešte prejsť k palácom, ktoré sa nachádzajú mimo hlavného areálu. Bolo to však veľmi náročné, pretože v tomto malom mestečku sa nedá kráčať bez toho, aby sa vás neustále, ale naozaj neustále niekto na niečo nepýtal. Hneď, ako vás miestni ľudia zbadajú, bežia za vami a dokola sa pýtajú tie isté otázky. Najčastejšia je „Madam, odkiaľ ste?“

Keď sme sa vrátili z obhliadky, šli sme sa najesť, a keď sme vyšli z reštaurácie, zažili sme extrémnu inváziu čiernych chrobákov. V tomto ročnom období sú vraj v tejto časti Indie časté, ale teraz boli mimoriadne premnožené. Boli všade! Milióny chrobákov! Cesta bola celá čierna, pod nohami len tak prašťali. Padali na nás. Nalietavali nám do vlasov. Bežali sme rýchlo do hotela.

Veľké prekvapenie nás čakalo, keď sme otvorili naše hotelové izby. Ostala som stáť a nechápala som. Moja izba bola tiež plná týchto čiernych stvorení. Lietali, boli na dlážke, mala som ich vo veciach. Tak začala vojna. Potom som poriadne zavrela okná do izby a išla som pozrieť susedov. Tí boli ešte v procese vojny. Po tomto incidente sme si dali na rozlúčku pohárik mojej pálenky, ktorá to celých 5 týždňov vydržala. Porozprávali sme sa a na druhý deň sa naše cesty rozišli. Ja som išla 700km späť do Dillí a oni pokračovali smer Váránasi.

Prišla som do Dillí a išla som do starého známeho hotelíka na Paharganji. Bol koniec. Sadla som si na hotelovú terasu, na tú istú terasu, na ktorej som sedela rok dozadu po prvej ceste v Indii a sama sebe som si sľubovala, že sa do tejto krajiny musím vrátiť, lebo som tu niečo zo seba zanechala. A tu som. Splnila som si sľub, ktorý som si dala. Presne po roku som prišla do Indie, sama, a precestovala z nej ešte nejakú časť. Zažila som chvíle veselé, nebezpečné, ale aj veľmi ťažké. Cítila som ale väčší pokoj na duši z toho, že odchádzam, ako pred rokom. Vzala som si symbolicky to, čo som tu minule stratila, a túto krajinu môžem teraz opustiť s vedomím, že sa nejakú dobu zase neuvidíme, pretože ma čakajú nové dobrodružstvá v iných krajinách sveta.