Turistika v Lučanskej Malej Fatre:

Deň 1: Kunerad – Zámok Kunerad – S. Majbiková – Horná Lúka – Veterné – Vidlica – Veľká Lúka – Krížava – Chata Javorinka, Martinské hole (Celková dĺžka: 15 km, Stúpanie: 1 163, Klesanie: 208 m)

Túto sobotnú turistiku sme zahájili už v piatok, keď sme prespali v kempe Slnečné Skaly, aby sme boli ráno blízko dedinky Kunerad.

Na druhý deň sme sa dostali do Kuneradu a zaparkovali auto pri materskej školy na konci dediny a neznačenou asfaltovou cestou sme pokračovali pešo až ku kaštieľu Kunerad.

Zámok Kunerad má smutnú históriu plnú požiarov. Kunerad bol postavený v rokoch 1914 – 1916 grófom Valentínom Balestrémom s architektúrou podobnou zámkami v údolí francúzskej Loiry. V roku 1944 vyhorel a stal sa majetkom Štátnych lesov. Po následnej rekonštrukcii sa z neho stal liečebný ústav pre liečbu respiračných chorôb ako súčasť kúpeľov Rajecké Teplice. Počas privatizácie v roku 1996 prešiel kaštieľ spolu s kúpeľmi do súkromného vlastníctva. Odvtedy bol využívaný len príležitostne a pripravovala sa rozsiahla rekonštrukcia. Počas opravy strechy v roku 2010 zachvátil kaštieľ opäť veľký požiar. Odvtedy bol uzavretý a chátral. A v roku 2018, po ôsmich rokoch od druhého ničivého požiaru, chátrajúci kaštieľ opäť vyhorel. Teraz je v súkromnom vlastníctve a prebieha na ňom rekonštrukcia, po ktorej by mal byť objekt opäť využívaný.

Po návšteve zámku sme smerovali na hlavný hrebeň Lučanskej Malej Fatry. Z kaštieľa sa na hrebeň dá dostať až troma cestami. My sme sa rozhodli pre cestu, počas ktorej prejdeme najväčšiu časť hrebeňa – išli sme teda modrou značkou až do Sedla Majbiková.

Táto cesta začína asfaltom a jemne stúpa. Na ostrej zákrute cestička mizne v hustom mladom lese. Na záver sme tak prudko stúpali, že keď som urobila dva kroky, vždy ma to o jeden krok vrátilo späť. Bol to jeden z najstrmších úsekov, akými som na Slovensku išla. Našťastie tento úsek netrval dlho a ocitli sme sa v sedle na hlavnom hrebeni, kde sme si dali prestávku.

Pokračovali sme už len hrebeňovou časťou po červenej značke smerom na Martinské hole. Zo sedla sa ešte mierne stúpa pekným lesom. Turistov na tomto úseku bolo úplne minimum. Pokračovali sme cez vrch Kopa až po krásnu Hornú lúku, na ktorej kedysi stála útulňa Partizán, ktorá ale nanešťastie vyhorela.

Z Hornej Lúky sa nám naskytli prvé výhľady. Lúka pozostáva z obrovského množstva čučoriedok. Našli sme aj zopár znamení od našich hnedých chlpatých kamarátov plné čučoriedok, takže je zrejmé, že na lúku často chodia.

Po Hornej Lúke sme sa opäť vnorili do lesa a neskôr začali stúpať. Ocitli sme sa na pláni pod vrchom Veterné. O chvíľku sme boli na vrchu, odkiaľ sa naskytli neuveriteľne krásne výhľady na 3 svetové strany. Bola extrémne dobrá viditeľnosť, tak bolo vidno detaily aj tých vzdialenejších hôr. Ako som tam tak stála po značnej námahe a vylúčených endorfínoch, uvedomila som si ako milujem túto našu krásnu hornatú krajinu.

Po dostatočne dlhej prestávke sme sa pohli smerom na Veľkú Lúku na Krížave. Išli sme najskôr cez lúky a neskôr sme vošli do kosodreviny. Turistika na Martinských holiach je známa veľkými kalužami na hrebeni. Preto bývajú často malé obchádzky v kosodrevine. Táto časť sa mi napriek tomu tiež veľmi páčila. Cestička vyzerá ako v bludisku.

Zrazu sa pred nami vynorila Krížava s vysielačom. Prešli sme okolo rádioamatérov, ktorí sa stretávajú na Martinských holiach. Páni nás pekne privítali, vysvetlili nám základy tohto krásneho koníčky a pohostili nás pohárikom na zahriatie, keďže sa začalo navečer prudko ochladzovať.

Rozlúčili sme sa a zišli sme kúsok z hrebeňa na pomerne novú chatu Javorina. Chata je z vnútra veľmi pekná. Ale čo je na nej najlepšie, je krásny výhľad na celé údolie Martina a okolité hory. Chata už bola obsadená, tak sme za symbolických 5€ na osobu spali v bezpečí pri chate v stanoch. Po teplej sprche a dobrej kapustnici sme sa ešte chvíľu zabávali a potom zaspali zo šťastím, že obrovský prichádzajúci búrkový front nás ide o vlások minúť.

Ráno sme sa zobudili do úplnej hmly. Viditeľnosť bola iba na pár metrov a oblaky sa držali na celej hrebeňovej časti Fatry. Pokračovať po hrebení nemalo význam kvôli zhoršeným podmienkam, a mne sa naskytla príležitosť pohodlného odvozu domov od jedného z rádioamatérov, čo som aj využila.

Na tejto túre sa naskytnú výhľady až pri konci, ale o to viac si ich človek užije. Pre mňa bol zážitok nielen túra samotná, ale aj stretnutie s rádioamatérmi a detailnejšieho spoznania ich práce, za čo im veľmi pekne ďakujem.