Turistika na Rysy:

Deň 1: Štrbské Pleso – Trigav – Popradské Pleso – Nad Žabím potokom – Chata pod Rysmi – Rysy – Chata pod Rysmi (Celková dĺžka: 11,5 km, Stúpanie: 1 326m, Klesanie: 406 m)

Deň 2: Chata pod Rysmi – Nad Žabím potokom – Popradské Pleso – Trigav – Štrbské pleso (Celková dĺžka: 9,5 km, Stúpanie: 130 m, Klesanie: 1 050 m)

 

Ako prebiehali dva dni v Tatrách:

Na tejto túre som si naozaj užila krásne výhľady. A nie len hore z Rysov. Ale aj z najvyššie položenej kadibúdky s najkrajším výhľadom na Slovensku na Chate pod Rysmi.

Turistiku na Rysy som už absolvovala druhý krát. Prvý krát bol štít zahalený tým povestným oblakom, takže sme vtedy s kamarátkou nevideli nič. Teraz hlásili v auguste týždeň s krásnym stabilným slnečným počasím. Rozhodnutie bolo rýchle v nedeľu skoro ráno. Táto túra bola pre mňa výnimočná, pretože som prvý krát išla do hôr sama.

Po vyše 3-hodinovej ceste v reštauračnom vozni som vystúpila v Štrbe, a bežala rýchlo na novozrekonštrovanú stanicu na zubačku, ktorá bola akurát na odchode.

Na Štrbskom Plese som sa nezdržiavala. Išla som rovno na červenú značku smerom na Popradské Pleso. Kráčala som v zástupe ľudí. Tu človek naozaj necíti, že je niekde na horách. Na rázcestníku Trigav väčšina ľudí pokračovala magistrálou červenou značkou, ale ja som odbočila do lesa na zelenú. Ľudia ubudli, ale nie až natoľko, aby som sa bála medveďou.

Na Popradskom Plese som sa zastavila iba na pár minút. Boli tu návaly ľudí, tak sa radšej pokračovala smerom k rázcestníku, kde sa cesta rozdvojuje. Odbočka vľavo vedie na Kôprovský štít a napravo na Rysy. Táto cesta je veľmi príjemná. Stúpa sa len mierne a cesta vedie cez les, neskôr cez kosodrevinu popri potoku.

Po rázcestníku ale stúpanie začína byť strmšie. Po nejakej dobe stúpania sa už začali ukazovať pekné výhľady. Bola vidieť aj cesta plná ľudí vedúca na Kôprovský štýl. Keď človek vyjde v dave ľudí nekonečnými cik-cakmi, ocitne sa na plošine, na ktorej ležia krásne Žabie Plesá. Tu bol čas na prestávku. Nebolo sa kam hnať, pretože som chcela prespať na chate a na rebríkoch bola zápcha.

Keď sa to trochu uvoľnilo pohla som sa a prešla príjemnou takmer rovinatou časťou smerom k reťaziam. Prejdem pár výškových metrov a ocitnem sa na technicky najnáročnejšom mieste na trase. Tento úsek je ale veľmi dobre zabezpečený. Je na ňom jasne naznačený smer, to znamená, že ľudia, ktorí schádzajú idú inou cestou ako tí, ktorý vychádzajú hore. Za chvíľu som bola hore a už som pozerala z výšky na Žabie plesá.

Nasledovala posledná najnepríjemnejšia časť vedúca k chate. Tu už ľudia očividne spomaľovali. Táto časť stúpa pomerne prudko na skalách. Chatu nie a nie vidno. Už vidno aj kadibúdku aj vlaječky. Ale kde je chata? Prešla som okolo červených skál a zrazu sa ocitla priamo nado mnou. Vyšla som hore, ubytovala som sa a dopriala som si zaslúžený oddych.

Výhodou výstupu na Rysy je ten, že si môžet nechať na chate batoh a na vrchol vybehnúť naozaj na ľahko. Dala som ho postrážiť jednej a jedinej slovenskej rodine, ktorá na chate tiež ostávala spať. Inak bola chata naplnená iba Poľskými turistami. Turistov už bolo poriedko. Všetci už pomaly schádzali dole a hore bolo už len zopár skupín. Vyšla som najskôr na sedlo, odkiaľ sú krásne výhľady na opačnú stranu hrebeňa.

Stúpam hore, trochu sa vydesím tmavého oblaku na vedľajšom hrebeni. Nad Rysmi bolo slnečno. Po zvážení pokračujem ďalej. Pomaly prejdem až pod samotný vrchol. A nastáva najhoršia časť, kde človek musí ísť doslovne štvornožky a doplaziť sa na vrchol. Trochu sa obávam cesty nadol. Som hore. Na úplne vrchnú skalu nejdem, nikdy tam nechodím. Hory nechcem nikdy „pokoriť“ a takto k nim vyjadrujem svoju úctu.

Kochám sa výhľadmi, sem tam mám pocit, že sa ide celý štít podo mnou zrútiť. Pomaly sa vydám na cestu späť, ale zisťujem, že moja obava ohľadne klesania nebola až tak na mieste. Cez túto zlú pasáž prechádzam pomerne rýchlo. Vraciam sa späť smerom k sedlu. Nachvíľu sa posadím, volám domov a užívam si slnečné lúče na vrcholkoch končiarov. Som tu skoro úplne sama. Krásny pocit.

Na chate sa konečne najem dobrej kapustnice. S mladším členom rodiny, ktorá mi strážila batoh si dáme proviant a ideme pozorovať po úplnom zotmení perzeidy. Dnes toto divadlo vrcholí.  Keď už celá chata spí, štandardne si idem ľahnúť aj ja a rýchlo zaspávam.

Ráno mám budík na 5.00. Vstávam, pravdepodobne nechtiac pobudím aj ostatných v izbe a idem do jedálne, kde sa už balili ľudia, ktorí tam spali. Vonku bolo po východe slnka krásne. Na chatu už začali prichádzať prví ľudia. Najedla som sa zo svojich zásob, keďže kuchyňa ešte nefungovala a konečne som išla vyskúšať pobyt na vychýrenej kadibúdke. V kadibúdke je totižto plexisklo a toto je výhľad z nej.

Dobalím si veci, rozlúčim sa s rodinou, spýtam sa práve prebudeného chatára na šancu stretnúť medvede a pomaly sa poberiem dole. Je 5.40. Cestou už stretávam prvých ľudí, ktorí ale smerujú hore pomerne riedko. Väčšinou schádzam osamote. Tieto momenty som si naozaj užívala najviac. Bolo to čarovné. Bezvetrie, prázdno a úplne ticho. Pri retiaziach bolo už niekoľko skupín. Zišla som dole a kochala sa nad plesami. Hladina bola tak rovná, že odrazy boli ako zo zrkadla. Krása.

Po prejdení okolo plies na nástupoch na traverzy sa ale táto idylka skončila, pretože zdola začala prúdiť jedna dlhá rada poľských turistov pravdepodobne z prvej električky. V tomto momente som bola rada, že už schádzam a v očiach mnohých ľudí stúpajúc v dave som videla miernu závisť. Pohodovým tempom som zišla až dole k Popradskému Plesu, kde bolo v porovnaní zo včerajškom oveľa menej ľudí. Konečne som si to tu trochu vychutnala. Bolo ešte ráno a po občerstvení som sa vydala zelenou cestou smerom na Štrbské pleso. Cesta bola ale dosť prázdna. Išla som cez krásny les, ktorý som si konečne aj užívala. Keď som bola dlhšie sama, trošku som si popiskovala, ale v určitých intervaloch išiel vždy niekto oproti mne.

Po napojení na červenú som sa zase ocitla na diaľnici. Tu už ale svojich krajanov, davy Slovákov s deťmi, psíkmi, starší ľudia. V tomto úseku som už začala dosť cítiť nastúpané a naklesané metre. Štrbské Pleso s davmi ľudí som aj tento krát len rýchlo prešla a zubačkou som sa dostala do Štrby, kde som počkala na vlak.

Keď som prišla domov a riadne si odpočinula, skonštatovala som, že to vôbec, ale vôbec nebolo zlé. Takže do Tatier sa už nebudem báť ísť sama ani nabudúce.

Čo sa Rysov týka, je to najvyšší prístupní štít na Slovensku, a výstup je náročný, ale určite ho odporúčam ľuďom s určitou kondičkou. Ak sa vám podarí, prespite na chate, pretože sa môžete vyhnúť pochodovaniu v zástupe ľudí a nemusíte sa nikde ponáhľať. Kvôli prítomnosti chaty si štíty môžete vychutnať aj tesne pred západom sknka, pričom budete stále v bezpečí. Ručím vám za to, že ak to spravíte takto, budete mať z tohto výletu krásny zážitok.