Po príchode do Tinghiru som sa ocitla priamo v jednej z najkrajších oáz v Maroku. Prišla som sem večer autobusom z mestečka Ouarzazate. Za tmy som sa tu trochu bála, ale hneď sa mi zdalo, že tu boli ľudia o niečo milší ako všade doteraz. Ubytovala som v ubytovaní Le Retour au calme Maison d’hôtes, ktoré vlastnila priateľská francúzska s marockým manželom. Mala som peknú izbu so všetkým, čo som potrebovala, stabilné wi-fi, skvelé raňajky a spoločné priestory, kde som mohla stretnúť ostatných cestovateľov. Niektoré večery dokonca majitelia robili vonku aj oheň.

Tinghir leží uprostred obrovskej palmovej oázy, ktorá vznikla v prirodzenom koryte rieky Todra. Samotná oáza má viac ako 30 kilometrov, ale vďaka systému zavlažovacích kanálov a slepých ramien rieky sa palmový les tiahne až do dĺžky približne 48 kilometrov. Je to posledné veľké zelené územie na ceste do Sahary. Plánovala som tu ostať 2 celé dni a 3 noci.

 

Prvý deň

Ráno som sa radila s majiteľkiným manželom o tom, aké zaujímavosti by som mohla za 2 dni vidieť. Poradil mi konkrétne miesta. Na to isté sa prišla spýtať aj jedna pani z Hong Kongu, tak sme sa dohodli, že by sme mohli ísť prvý deň spolu. Predsa len to bude aj bezpečnejšie.

Židovská štvrť

Ako prvú sme si pozreli starú židovskú štvrť. Bola na ceste do oázy, kam sme mali namierené. Tento historický Mellah slúžil ako sídlo sedemdesiatich židovských rodín v širšej oblasti Tinghiru zahŕňajúcej 300 domov.

 

Políčka v oáze

Ako sme schádzali dole, za domami sa zrazu objavovali palmy a malé zelené políčka, na ktorých pracovali miestni obyvatelia. Práve tu som si uvedomila, aká silná je závislosť života v oáze od vody – všetko tu funguje iba vďaka veľmi premyslenému zavlažovaciemu systému, ktorý sa používa už stáročia.

 

Mešita Ikalalne

Cez oázu sme prešli do starého kasbahového komplexu, ktorého súčasťou je aj mešita Ikalalne, ktorá je jednou z mála zrekonštruovaných stavieb v tejto časti mesta. Dá sa vyjsť aj na jej strechu, odkiaľ je nádherný výhľad na palmový háj, mestečko a okolité hory. Zhora je krásne vidno kontrast medzi zelenou oázou a suchou púštnou krajinou. Pripomínalo mi to staré počítačové hry z orientálnych krajín, ktoré som ako dieťa hrávala.

 

Ruiny kasbahu Tamezguida

Z mešity sa dá prejsť priamo do zrúcanín starého kasbahu Tamezguida. Tento polorozpadnutý komplex pôsobí postapokalypticky – prepadnuté stropy, úzke chodby, kolmé steny. Celé miesto má veľmi zvláštnu atmosféru. Tu som bola naozaj rada, že som nebola sama. Prechádzali sme pomedzi hlinené steny a priznám sa, že miestami som mala rešpekt, či sa niekde neprepadnem alebo sa niečo na mňa nezrúti.

 

Vyhliadka z mosta

Z kasbahu sme vyšli do dediny a cez most vedúci ponad oázu sme sa vrátili späť do mestečka. Výhľady z mosta tiež patrili k tým najkrajším, keďže všade naokolo boli palmy, políčka a v diaľke sa pekne vynímali hlinené domy.

 

Kopec nad mestom

Neskôr sme vyšli aj na malý kopec nad mestom, kde sa nachádzajú zvyšky ďalšieho starého kasbahu. Zhora je vidno celý Tinghir, kľukatú oázu aj hory v pozadí. Ako som prechádzala cez mesto, mohla som vidieť, že tieto púštne oázy sú naozaj jednou z najkrajších, ale zároveň aj najchudobnejších častí krajiny.

 

Druhý deň

Na druhý deň som sa vybrala ku kaňonu Todra, ktorý sa nachádza približne 15 kilometrov od mesta. Z námestia v Tinghire odchádzajú zdieľané taxíky, ktoré vás dovezú priamo ku kaňonu. Ja som sa zase na dnes dohodla s jedným Angličanom, že pôjdeme spolu.

Útesy Todra

Odviezli sme sa taxíkom až ku najznámejšiemu miestu v oblasti, kaňon Todra. A teda, je to naozaj veľkolepé miesto. Strmé vápencové steny tu miestami dosahujú výšku až 400 metrov a vytvárajú úzky priesmyk, ktorým preteká rieka. Práve tu sa začína oáza, ktorá sa tiahne desiatky kilometrov smerom na juh. Kaňon je obľúbený aj medzi horolezcami. Stála som tu dosť dlho a obdivovala som krásu tohto miesta. Človek sa naozaj musí pozrieť najskôr na nejaký objekt, aby si naplno vedel uvedomiť tú výšku.

 

Source des Poissons

Po ceste sme sa zastavili aj na mieste známe ako Source des Poissons – vyvieračka s reštauráciou, kde sa vytvorilo malé jazierko. Je to taký malý raj na zemi. Určite vám sem po návšteve útesov odporúčam ísť. Odtiaľto sa tiež dá prejsť cez palmy do jedného rozpadnutého kasbahu.

 

Najvyšší bod cesty a vyhliadky

Keď sme si oddýchli, vyšli sme na hlavnú cestu a skúšali sme stopovať. Cestu späť sme si rozdelili zastávkami na vyhliadkach. Prvá vyhliadka bola na najvyššom bode cesty, odkiaľ je nádherný pohľad na celé údolie. Naozaj neskutočne krásne miesto. Bolo vidno aj niekoľko starých polorozpadnutých kasbahov.

Presne tu som si naplno uvedomila, že tieto staré opustené kasbahy sú v tejto časti Maroka úplne všade – pri každej dedinke, pri každej oáze, často zabudnuté a pomaly miznúce v krajine. Niektoré stoja osamotene, iné sú súčasťou dedín, no všetky spolu vytvárajú neuveriteľnú rozprávkovú krajinku.

Tinghir a dedinky v oáze vo mne zanechali veľmi silný dojem aj kvôli ľuďom. Práve tu som stretla jedných z najpriateľskejších a najotvorenejších ľudí počas celej mojej cesty Marokom.

Po dvoch perfektných dňoch v Tinghire som mala pocit, že som spoznala úplne iné, pomalé Maroko. Na ďalší deň ráno som sa rozlúčila s majiteľkou hotela a s týmto zaspatým mestečkom, a autobusom som pokračovala do dedinky Merzouga – smer Sahara a pieskové duny.