Počas tohto dňa som mala v pláne navštíviť kláštor Spituk, ktorý sa nachádza neďaleko Lehu. Keďže majiteľ môjho penziónu Kolto pochádza z dediny Spituk, rozhodol sa, že do kláštora so mnou pôjde aj jeho straší syn, ktorý mi ho dôkladne ukáže. Veľmi som sa potešila tejto milej spoločnosti.

Ráno sme pešo išli na autobusovú stanicu v Lehu a počkali na autobus do dediny Spituk.  Môj malý kamarát dnešný deň za mňa všetko vybavoval. Počasie bolo nádherné a tak som si počas cesty užívala výhľady na okolie.

Šofér nám zastavil na hlavnej ceste na križovatke, ktorá vedie do Spituk kláštora.

Vystúpali sme do kláštora a začali sme s prehliadkou Spituku. Hneď pri vchode som si všimla tabulu s mojím najobľúbenejším výrokom od Dalailamu v angličtine:

“Every day, think as you wake up, today I am fortunate to be alive, I have a precious human life, I am not going to waste it. I am going to use all my energies to develop myself, to expand my heart out to others; to achieve enlightenment for the benefit of all beings. I am going to have kind thoughts towards others, I am not going to get angry or think badly about others. I am going to benefit others as much as I can.”

Pokračovali sme v prezeraní vonkajších častí kláštora. Chodili sme po nádvoriach a ja som znova s úžasom obdivovala výhľady nielen na samotný kláštor, ale aj na okolie. Keď idete navštíviť budhistický kláštor, môžete si byť takmer vždy istí, že výhľady z neho budú úžasné. Väčšina kláštorov sa v minulosti stavala na úbočí Himalájí.

Kláštor Spituk je budhistický kláštor v Ladakhu. Nachádza sa len 8 kilometrov od mesta Leh. Miesto Spituk bolo požehnané Arhatom Nyimagungom a kláštor založil Od-de v 11. storočí a vybudoval tu kláštornú komunitu. Teraz má kláštor okolo 100 mníchov a obrovskú sochu Kali, ktorá sa odhaľuje iba počas každoročného festivalu v Spituku.

Po prehliadke exteriéru kláštora sme vošli dovnútra. Uvedomila som si, že ak by som nebola s Koltovým synom, do veľa miestností by som ani nevošla a na veľa miest by som sa vôbec nedostala. Dokonca sme vzali kúsky posvätnej látky, ktoré sme priniesli samotnému lámovi. Bol to pre mňa obrovský zážitok. Vrcholom dňa však bolo, keď sme sa dostali do jednej nenápadnej tmavej miestnosti. Spočiatku som v nej videla len siluety ľudí. O chvíľu som mohla rozoznať, že sú to budhistickí mnísi. Sedeli v kruhu a na niečom pracovali. Keď som prišla bližšie, neverila som vlastným očiam. Pracovali na pieskovej mandale. Napísala som o tom aj samostatný článok. Boli veľmi priateľskí a ponúkli mi, aby som prišla k nim. Zostala som sledovať ich usilovnú prácu takmer hodinu.

Potom sme s Koltovým synom išli ešte do dediny Spituk. Z tvárí dedinčanov bolo vidno, že tam turisti takmer vôbec nechodia. Všetci sa na mňa usmievali a menšie deti sa dokonca hanbili.  Koltov syn mi chcel predstaviť jeho rodinu. Zaviedol ma do domu jeho strýka, Koltovho brata. Dom bol obrovský, veľmi pekne zariadený a ako to už u Ladačanov býva zvykom, rodina bola veľmi pohostinná.  Strýko s manželkou nás milo privítali. Ponúkli mi tradičný indický čaj a jedlo. Bolo to veľmi pekné stretnutie.

Po návšteve sme prešli na prašnú cestu, kde sme počkali na autobus do Lehu. Bola som trochu unavená, ale tento deň bol jeden z najpohodovejších dní, aké som kedy v Ladakhu zažila. Myslím si, že to bolo zapríčinené aj tým, že som celý deň strávila iba s miestnymi ľuďmi. Po týchto 2 dňoch v kláštoroch, na festivale v Hemisi a Spituku, kde som videla tvorbu mandál, ma čakalo ďalšie dobrodružstvo v podobe raftingu na divokej rieke Zanskar.