Dnešný deň som mala na pláne pozrieť si centrum Singapuru a poobede ísť do Garden by the bay, kde som chcela ostať do večera na svetelnú šou.  Presunúť som sa tentokrát chcela singapurským metrom, tzv. MRT. Vo vlaku som sa zarozprávala s jednou Singapurčanka o živote v Singapure. Porozprávala mi veľa zaujímavostí o tomto vyspelom štáte, ktoré som nevedela. Vystúpila som na stanicu Tanjong Pagar. Vyšla som z podchodu a ocitla som sa v úplne inom svete.

Okolo mňa sa do týčili sivé mrakodrapy, niektoré boli úplne obrastené zeleňou, ako napríklad hotel Oasia. Zrazu sa predo mnou na chodníku niečo mihlo a zašlo za krík. Pobehnem k tomu. A čo nevidím? Kohút! Kohútov som už videla pri Fort Canning, ale vtedy som si myslela, že sú súčasťou parku. Ale teraz kohúti pobehujú pri mrakodrapoch. Nedalo mi to a pár ľudí som sa na to spýtala. Potvrdili mi, že kohúti a sliepky sú bežné v celom Singapure. Toto mesto vie naozaj každý deň prekvapiť.

Prešla som peknou čínskou štvrťou až k chrámu Budhovho zubu. Vychytala som dobrý čas, pretože akurát sa vo vnútri odohrávala náboženská ceremónia a spievalo sa. Naozaj to znelo krásne.

Chrám Budhovho zubu je známy budhistický chrám nachádzajúci sa v čínskej štvrti. Bol pomenovaný po relikvii Budhovho zubu, o ktorej sa predpokladá, že je to skutočný zub Siddhartha Gautama (Budha), ktorý sa našiel v zrútenej stúpe v Mjanmarsku. Chrám má niekoľko poschodí. Najskôr som si pozrela spodné podlažie s modlitebňou a potom som išla na vrchné poschodia. Na nich sa nachádza múzeum, knižnica a vegetariánska reštaurácia.

Relikvia zubu Budhu je uložená na štvrtom poschodí. Zub sa údajne nachádza v zlatej stúpe, ktorá je prístupná len mníchom. Stúpu bolo vidieť iba z diaľky a zub nebol vidieť vôbec. S inými turistami sme sa pýtali, či by sme nemohli použiť telefón len na zoomovanie, keďže fotenie bolo zakázané. Strážnik povedali, že nie. Potom som sa spýtala, či by som mohla použiť ďalekohľad (ktorý som so sebou samozrejme nemala). Pán sa usmial a zamietol aj túto možnosť. To u mňa vzbudzovalo podozrenie, že žiadny zub sa v malej pozlátenej stúpe nenachádza.

Chcela som sa ísť pozrieť ešte na najvyššie poschodie, kde sa má nachádzať japonská záhrada. Po chráme som sa presúvala výťahom, a veľmi ma prekvapilo, že na každom poschodí bol hneď oproti výťahovým dverám umiestnený defibrilátor. V Singapure sú defibrilátory rovnako dôležité, ako sú u nás dôležité hasiace prístroje.

Vystúpila som na najvyššom poschodí. Japonská záhrada bola ale ešte o poschodie vyššie, kam už výťah nešiel. Tu ma zase zaujalo, že tu bola na stene dobudovaná elektrická posuvná rampa pre vozíčkarov, aby si aj telesne postihnutí ľudia mohli pozrieť malé strešné záhrady. Hovorí sa, že vyspelosť štátu sa posudzuje podľa toho, ako sa dokáže prispôsobiť hendikepovaným ľuďom. V Singapure naozaj dbajú na to, aby nebol nikto diskriminovaný.

Po prehliadke chrámu som sa vybrala smerom k Marina Bay, ale cestou som si pozrela zvonka ešte jeden malý chrám Thian Hock Keng. Prešla som kúsok ďalej a ocitla som sa uprostred mrakodrapov vo finančnej štvrti, hlavného ekonomického centra krajiny.

Zaujímavosťou je, že v tejto časti mesta platia prísne výškové limity pre budovy – maximálna povolená výška je 280 metrov, preto má viacero mrakodrapov v centre rovnakú výšku.

Mrakodrapy sú aj nadizajnované veľmi esteticky, nielen čo sa tvaru týka, ale aj farieb. Boli tu aj momenty, že som nimi bola úplne obklopená. Vyzerá to naozaj dobre, ako z nejakého futuristického filmu. Miestami až desivo. Skoro každý mrakodrap bol navrhnutý tak, že má určité časti zelené. Napríklad z jednej strany budovy ako keby chýbalo pár poschodí, a namiesto nich sú veľké záhrady, dokonca aj s vysadenými palmami.

Aj táto oblasť bola veľmi čistá. Na zemi neboli žiadne smeti a všade bola zeleň. Prešla som až k zálivu. Prvý krát som zbadala ikonu Singapuru, hotel Marina Bay a zaujímavú budovu v tvare lotosového kvetu, v ktorej sídli Múzeum umenia a vedy. Urobila som si nejaké fotky. Dnes bol najchladnejší deň za celých 5 týždňov môjho výletu. Bolo pod mrakom a fúkal chladnejší vietor. Ak sú ale horúčavy, pri zálive sa nachádzajú altánky, ktoré majú nainštalované ventilátory na schladenie.

Prešla som na druhú stranu zálivu, kde boli na brehu voľne dostupné lehátka a ľudia tam relaxovali s krásnym výhľadom na mrakodrapy. Celé mi to pripadalo až sureálne. Zrazu vidím skupinku ľudí, ktorí si na móle niečo fotili. Vydry! Podobne ako v Melake, aj sem chodia robia radosť tieto hravé zvieratká, na ktoré je radosť pozerať.

Celkovo som mala neskutočne dobrý pocit z centra mesta a celkovo z celého štátu Singapur. A to som ešte netušila, čo ma čaká v známych záhradách Gardens by the bay.