Predchádzajú deň som bola pozrieť krásnu tropickú záhradu v druhej časti ostrova, kde bolo veľmi málo ľudí, keďže to nie je veľmi turistické miesto. Na druhej strane, kopec Penang hill je jedna z najnavštevovanejších atrakcií u turistov, ktorí ostávajú v Georgetown niekoľko dní. Veľa ľudí chce vyjsť na tento kopec s prevýšením 800 metrov pešo. Keďže bolo asi 36 stupňov a 100% vlhkosť vzduchu, rozhodla som sa, že ja medzi nimi nebudem. Išla by som naozaj proti svoju zdraviu a Malajziu si chcem užiť, nie v nej trpieť. Napriek tomu, že mám veľmi rada prírodu a túry, rozhodla som sa, že sa na kopec dostanem lanovkou a späť ho zídem po svojich. Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie.

K lanovke som išla autobusom priamo z centra Georgetown. Asi za pol hodinu som vystúpila na križovatke a za 10 minút som bola pri kase. Bolo stále ešte skoro ráno, pretože kvôli popularite tejto atrakcie sa tu neskôr zvyknú vytvárať veľmi dlhé rady ľudí. Kúpila som si jednosmerný lístok za 15 RM a postavila som sa do radu. Bolo tu ešte málo ľudí, tak som sa asi za 15 minút dostala na lanovku. Mala som šťastie, pretože sa mi podarilo obsadiť si miesto hneď za šoférom, takže som sledovala celú dráhu.

Jedná sa o pozemnú jednokoľajovú lanovku. V strede dráhy sa rozdvojuje podobne ako naša lanovka smerujúca na Hrebienok, aby sa lanovky z oboch smerov vyhli. Lanovky v rôznych podobách na tejto dráhe premávajú už od roku 1923. Súčasná lanovka dokáže prepraviť až 1000 ľudí za hodinu.

Cesta bola pomerne rýchla. Koľajnice vedú popri lese a na niektorých úsekoch je dráha extrémne strmá, ale v kabínke to človek vôbec necíti. Prešli sme cez niekoľké stanice, ale šofér zastavil len na jednej, kde vysadil dvoch pasažierov, obyvateľov miestnej osady. Ostatní ľudia vystúpili až hore.

Keď som sa dostala z lanovky a prišla som na prvé vyhliadkové miesto, neverila som vlastným očiam. Celé mesto Penang aj s mrakodrapmi sa javilo ako zmenšenina reálneho sveta na krajinách s vláčikovými modelmi. Bola inverzia a niektoré mrakodrapy vykúkali nad vrstvou hmly, ktorá sa tiahla aj nad more. Na výhľady som už zvyknutá, ale tento typ pohľadu bol pre mňa úplne nový.

Na vrchnej stanici je vybudovaných viacero miest na obdivovanie výhľadov, tak som sa išla pozrieť na všetky, aby som tú krásu videla z viacerých uhlov.

Keď som sa dostatočne pokochala, išla som sa pozrieť aj vyššie. Hore sa nachádza hinduistický chrám, ďalej za ním mešita a dom, ktorý ma prezývku aj Bránový dom, pretože sa k nemu prechádza cez veľkú kamennú bránu.

Potom som si na chvíľu na lavičke oddýchla a pozrela som sa do mapy, aby som si zvolila nejakú trasu, ktorá ma privedie na tzv. Heritage trail, známy trek, ktorý vedie pozdĺž koľají a ktorým som chcela zostúpiť dole.

Pustila som sa teda na cestu. Najskôr cesta vedie cez pekne upravený park plný kvetov a tropických rastlín. Dostala som sa až k akvaduktu, ktorý odvádza vodu z vrcholu dole do Georgetown. Cestou som stretávala Malajcov, ktorí sa rozhodli na Penang Hill vyjsť pešo. Niektoré dievčatá vyzerali na konci svojich síl. Ale teda… obrovský klobúk dole pred nimi v tomto horku.

Prišla som až k stanici s názvom Viadukt. Počkala som, kým prejde lanovka a prešla som na druhú stranu koľají. Doteraz bola cesta betónová, ale teraz som vošla do lesa. Bolo tu veľmi pekne, ale začali po mne útočiť komáre. Musela som teda zrýchliť. Dostala som sa až k miestnej osade, kde som počula štekot psov. Niekde som čítala, že boli psíci agresívni, tak som chcela počkať na iných ľudí, aby som prešla cez to územie spolu s nimi. Ale zrovna nikto nešiel. Asi až za 10 minút sa objavil domáci turista, tak som sa k nemu na chvíľu pripojila. Psy boli ale zalezené a ani nás nezbadali.

O chvíľu som bola pri ďalšej stanici Claremont. Táto je väčšia a je tu dokonca aj stará lanovka na vedľajšej koľaji. Odtiaľto je veľmi pekný výhľad dole. Už bolo vidieť, že som nižšie, ale ešte som bola stále dosť vysoko.

Z tejto lanovky nasledovali schody cez pekne upravené ako keby záhrady. Potom cesta viedla cez les a keď som prešla asi cez osemtisíci schod, začala som už cítiť svaly na stehnách. Posledné vyhliadkové miesto bolo, keď som prechádzala popod koľaje. Za chvíľu som bola dole. Celý zostup mi trval asi tri hodiny, ale veľmi veľa som sa zastavovala na fotenie a robenie videí. Ak idete súvisle, tak to môže trvať asi hodinu a pol.

Bola som dosť unavená z tepla, zo slnka a zo schodov, ale dnes ma čakal ešte jeden program. Návšteva krásneho budhistického chrámu Kek Lok Si, ktorý sa nachádzal asi len 15 minút chôdze od spodnej stanice lanovky. Tak som išla k nemu.