Celková dĺžka cesty z Manali do Lehu, ktorá je známa aj ako Manali Leh highway, je 490 km. Priemerná nadmorská výška je viac ako 4 000 m. Cesta pretína niektoré z najvyšších horských priesmykov na svete: Rohtang La 3 978 m a tri priesmyky v pohorí Zanskar: Baralacha La 4 892 m, Lachulung La 5 059 m a horský priesmyk Tanglang La s najvyššou nadmorskou výškou 5 328 m. Na ceste Manali – Leh sa nachádzajú pasáže s veľmi zlou úzkou nebezpečnou cestou. Sú tam aj snehové prechody a miesta s častými zosuvmi pôdy. Je to jedna z najnebezpečnejších ciest na svete. 40-hodinová cesta z Manali do Lehu bola pre mňa najstrašidelnejšia, ale zároveň najkrajšia cesta, akou som kedy išla. Tiež to bol pre mňa jeden z najlepších cestovateľských zážitkov. Preto som napísala tento podrobný report, aby ste si vedeli predstaviť, ako to na takejto ceste vyzerá.

Deň predtým sme si v Manali rezervovali mikrobus. Predchádzajúcu noc som vôbec nemohla zaspať, pretože som bola veľmi nervózna a vystrašená. Na mieste stretnutia pasažierov sme mali byť o druhej ráno. Prišli sme tam, ako keby sme išli na popravu. Na mieste stáli 3 mikrobusy. Mikrobusy na tejto ceste chodia spolu v kolóne z bezpečnostných dôvodov. Ak by sa jednému niečo stalo, ostatné by rýchlo vedeli zasiahnuť a pomôcť. Samozrejme nie za každých okolností. Našu cestu sme začali o 4:00. Keď sme odchádzali, spýtala som sa jedného indického chlapca v mikrobuse, ktorý už túto cestu absolvoval, či sa ňou nebojí ísť znova. Jeho odpoveď ma veľmi upokojila: „Áno, veľmi sa bojím!“

Po 2 hodinách cesty sme vystúpali až takmer k priesmyku Rohtang. Medzi týmto priesmykom a Lehom už nie sú takmer žiadne zrážky ani počas monzúnového obdobia v júli až septembri, pretože celý tento región leží v tzv. dažďovom tieni. Ale keďže bol začiatok júla, došlo k zosuvu pôdy a na cestu popadali obrovské balvany. Museli sme teda zastaviť na neuveriteľných 12 hodín vo výške cca 3800 m. Cítila som sa ale ako v nebi, keďže skoro ráno bola krásna inverzia. Najprv sme čakali na bagre, ktoré prišli z Manali, aby tie balvany odhrabali z cesty. Ale jeden z balvanov bol príliš veľký aj na bager, takže sme museli čakať v kolóne na armádu, ktorá priviezla výbušninu. Výbušnina bola umiestnená do balvanu a odpálená. Ľudia sa toho báli, pretože armáda tvrdila, že keď detonácia nie je vykonaná dobre a vibrácie z detonácie sú príliš silné, na autá môžu popadať z nestabilného podmáčaného svahu ďalšie balvany. Najhoršie bolo, že počas odpaľovania sa ani nebolo kde schovať. Ostávalo nám jedine veriť indickej armáde, že vedia, čo robia.

Poslednú fotku tohto dňa som urobila tesne predtým, ako sme sa po 12 hodinách čakania konečne pohli. Užila som si asi 2 minúty jazdy a potom som chcela vyskočiť z mikrobusu. Išli sme cez blatistú, podmáčanú extrémne šmykľavú cestu. Na jednej strane bola priepasť taká hlboká, že sme takmer nevideli na spodok. Cítili sme, aký je náš mikrobus nestabilný. Prežili sme to. Po strmom a nebezpečnom zostupe sme sa zastavili na čajovú prestávku, kde som sa trochu upokojila.

Pred západom slnka sme vydali na ďalšiu časť cesty. Vodič kamiónu, ktorý išiel v protismere, nám povedal, že o pár kilometrov neskôr je ďalší zosuv pôdy. Náš vodič sa tomu rozhodol vyhnúť a tak zvolil druhú cestu, ktorú nazval „skratka“. Teraz to začalo byť naozaj šialené. Vodič išiel extrémne rýchlo po kľukatej ceste, ktorá nebola dostatočne široká ani pre náš minikrobus. Keď sme na neho viacerí začali kričať, aby spomalil, tak nám odpovedal: Držte hubu!

Je to zvláštne, ale práve v tejto chvíli som začala cítiť zvláštny pokoj. Jednoducho som sa zmierila s tým, že môžem zomrieť. Nemala som ale žiadne iné východisko. Vystúpiť sama do chladných, tmavých a prázdnych veľhôr uprostred noci ďaleko od akejkoľvek civilizácie som nemohla. Zavrela som teda oči a čakala som na to, čo sa bude diať. Na hlavu cez tvár som si dokonca prevesila mikinu. Bolo to z dôvodu, že ak by som aj otvorila oči, takto som zamedzila pohľad na to šialenstvo, ktorým sme prechádzali. Začala som upadať do mikrospánkov. Najväčším paradoxom na celej tejto situácii bola asi tá zvuková časť. Celú dobu sme opakovane počúvali jeden CD nosič s hudobnými kapelami ako Backstreet Boys, Spice Girls či Makarena, ktoré sa ozývali cez staré reproduktory. Boli to zrejme obľúbené kapely nášho šoféra. So zavretými očami a počúvaním skvelej hudby, ktorá ma aspoň čiastočne vedela psychicky dostať späť do Európy, sme o polnoci zastavili v Darche.

Darcha je malá vojenská základňa, ktorá poskytuje aj stanové ubytovanie. Keď sme tam dorazili, ľudia z našich mikrobusov išli priamo do veľkých stanov a obsadili všetko miesto na spanie. My sme sa snažili urobiť to isté, ale bolo tam miesto iba pre 2 ľudí naviac. Zrazu prišiel jeden Ind a zavolal mňa a jednu Češku, ktorá tiež nemala miesto, do svojho stanu, a chalani zostali v hlavnom stane. Bol to policajt v službe a veľký stan zdieľal so svojím spolupracovníkom. Dal mi posteľ s teplou kožušinovou prikrývkou, ktorá nevábne voňala. Teraz mi bolo ale všetko jedno. Bola to tá najpohodlnejšia posteľ v mojom živote. Češka spala na podlahe. Keď sme porovnali naše miesta s miestami v hlavnom stane, kde spali všetci, zhodli sme sa, že tento stan bol ako 5-hviezdičkový hotel. Policajti nám pripravili čaj a zapálili si cigaretu. Myslela som na protipožiarnu bezpečnosť toho miesta. Ale po dvoch neprespatých nociach, vysokej nadmorskej výške a množstve stresu, som bola taká unavená a vďačná za posteľ, že som okamžite zaspala. Bola to pravdepodobne tá najšpinavšia posteľ, na ktorej som kedy spala, ale v tom momente to bolo to najcennejšie miesto, kde som mohla byť.

Keď som sa po pár hodinovom spánku prebrala, najprv som nevedela, kde som. Vzápätí som si ale uvedomila, že náš čaká druhý deň na tejto nebezpečnej a extrémne vyčerpávajúcej ceste z Manali do Lehu. Bolo 5 hodín ráno. Keď som vyšla zo stanu, videla som okolo seba nádherné hory. Bolo chladno. Kúpila som si čaj a zjedla som nejaké sušienky, ktoré som mala so sebou. Naši vodiči pripravili mikrobusy. Keď som postávala pri okne nášho minibusu, všimla som si, že niekto chcel na cestu upozorniť budúcich pasažierov a na špinavé okno napísal v angličtine: Táto cesta je nebezpečná. Pravdepodobne to bola správa od skupiny, ktorá túto cestu absolvovala pred nami. Ale napodiv som sa dnes cítila celkom dobre. Tých 5 hodín spánku mi veľmi pomohlo. Nebola som taká unavená a nemala som až taký strach ako deň predtým. A tento deň som si aj naozaj užila.

Pohli sme sa a začali sme stúpať k druhému priesmyku Baralacha La (4 892 m). Krajina okolo nás bola plná snehu a ľadu. Bola veľká zima, takže sme museli zavrieť všetky okná a obliecť si všetko oblečenie, čo sme mali so sebou. Zrazu som pocítila prvý krát v živote pocit nedostatku kyslíku. Po priesmyku Baralacha La sa postupne sneh začal vytrácať a popri ceste sa začali objavovať hlboké kaňony.

Teraz sme museli vystúpať do 3. priesmyku Lungalacha La (el. 5059m). Mali sme krásny výhľad do údolia. Pozdĺž celej cesty boli v dolinách viditeľné zhrdzavené vraky autobusov a nákladiakov. Kolesá, staré karosérie, vysypaný náklad. Na tieto pohľady som si už neskôr zvykla.

Boli sme veľmi vysoko, ale už som sa nebála. Len jedna vec ma tu šokovala. Na opačnej strane hôr bola viditeľná cesta. Podobná tej akou sme išli my. Tretí obrázok s touto cestou vám pomôže predstaviť si, akí malí sme boli v porovnaní s Himalájami.

Tento deň sme mali aj dosť často prestávky. Tieto prestávky nás bavili, pretože sme skúmali reakcie našich tiel na nedostatok kyslíka. Boli sme pomalí a ospalí, krútili sa nám hlavy, dýchalo sa nám ťažko, ľahko sme sa zadýchali a srdce bilo rýchlejšie ako zvyčajne.

Krása prírody počas nasledujúcej časti cesty bola nepredstaviteľná. Prechádzali sme púštnou krajinou, nádhernou náhornou plošinou a stúpali sme na najvyšší bod cesty. V púštnej krajine boli zaujímavé prírodné pieskové útvary, ktoré vyzerali ako sochy. V tejto chvíli som sa ani necítila ako na Zemi.

Vyšli sme na vrch kaňonu. Po jeho ľavej strane začína obrovská náhorná plošina Moorey (výška okolo 5000 mnm). Na rovnej piesočnatej ceste sme išli až niekoľko kilometrov. Aj keď boli všetky okná zatvorené, do mikrobusu sa dostalo veľa piesku. Táto kombinácia nedostatku kyslíka vo vzduchu a piesku v pľúcach nebola veľmi príjemná. Ale krajina okolo nás bola neopísateľná. Nikdy som také nič predtým nevidela. Mala som pocit, že som vo sne. Všetko vyzeralo tak krásne a neskutočne. V tom momente som si uvedomila, aká som šťastná, že môžem byť na takomto úžasnom mieste.

Pred nami bola posledná časť cesty, ktorá viedla na najvyšší bod cesty – Taglang La (nadmorská výška 5 328 metrov). Podľa niektorých zdrojov je Tanglang la druhým najvyšším priesmykom pre motorové vozidlá na svete. Cesta bola veľmi strmá. Nedostatok kyslíka bol veľmi cítiť a ľudia začali byť ospalí.

Tesne pod vrcholom priesmyku Taglang La bola cesta extrémne úzka a priepasť taká hlboká, že som nevidela, čo je na dne. Pozerala som sa teda radšej len zasnežené štíty, ktoré trčali so suchej krajiny. Prišli sme na najvyššie miesto – 5328 metrov nad morom. Táto nadmorská výška spôsobila, že všetci pasažieri v autobuse boli ospalí vrátane mňa a vodiča. Len pre informáciu, vodiči nákladných áut a autobusov v indických Himalájach majú tendenciu dopovať sa drogami, aby zabránili účinkom nedostatku kyslíka.

Záverečná časť pozostávala z prudkého klesania do doliny, kde leží cieľové mesto Leh. V tomto úseku som zaspala. Zobudila som sa asi 2 hodiny pred Lehom s hroznou bolesťou hlavy. Moja výšková choroba sa práve začala. Potešilo ma aspoň prvé stádo jakov, ktoré som videla pásť sa na zelenej pláni.

Napriek môjmu problému s nadmorskou výškou som bola na seba hrdá. Dokázala som to. Prežila som jednu z najnebezpečnejších ciest na svete. Počas tejto cesty sa ľudia z našich 3 mikrobusov stali jedna veľká rodina, pretože presne takéto zážitky ľudí najviac spájajú. Keď sme dorazili do Lehu, veľmi sme sa smiali, pretože sme sa všetci zhodli na tom, že na cestu späť z Lehu si vyberieme druhú možnosť – lietadlo. Cestovali sme 40 hodín, prešli asi 490 km vo vysokej nadmorskej výške. Celú cestu sme mali len jedného šoféra. Tento zážitok z cesty z Manali do Lehu bol jedným z najlepších cestovateľských zážitkov môjho života.