Našou poslednou zastávkou pred náročnou cestou cez Himaláje bolo Manali. Manali je malá dedinka preslávená nielen marihuanou, ktorá rastie doslova všade, ale je to aj vstupná brána do Ladakhu. Manali je teda rajom pre fajčiarov marihuany a pre milovníkov psytrance hudby, ale my sme hlavne chceli spoznať čaro tejto pokojnej dedinky a spôsob života ľudí v tejto časti Indie – Himachal Pradesh.

Prišli sme skoro ráno na autobusovú stanicu v Manali. Bola zima a pršalo. Vzali sme si tuk tuk, aby nás odviezol do Starého Manali. Staré Manali je miesto, kde sa stretávajú dva svety – miestny život a cestovný ruch. Nájdete tu množstvo pekných penziónov, reštaurácií a obchodov, ale napriek tomu si tu môžete užiť rustikálnu atmosféru a sledovať každodenný život miestnych ľudí.

Hranica medzi Old Manali a Manali je most cez rieku Manaslu. Za riekou sme našli pekný penzión, kde sme dva celé dni oddychovali, lebo lialo ako z krhly. Nám to ale vôbec neprekážalo, keďže sme boli unavení z predošlých dní a potrebovali sme si pred dlhou cestou oddýchnuť. Z nášho penziónu sme mali pekný výhľad na hory, vodopády, a jabloňové a hruškové sady.

Prvý jablkový sad inak založili Briti neďaleko dedinky Patlikuhal. Legenda hovorí, že keď boli jablone prvýkrát zasadené, plodov bolo tak veľa, že polámali konáre, ktoré neuniesli ich váhu. Jablká, slivky a hrušky sú dodnes pre väčšinu miestnych obyvateľov najlepším zdrojom príjmov.

Nové Manali

Výhľad z penziónu

Výhľad z penziónu

Keď prestalo pršať, išli sme na výlet do horskej dedinky Kullu, kde sa nachádza významný chrám Manu Maharishi. Tento starobylý chrám je prominentným miestom uctievania miestnych ľudí z Manali, ktorí sem každý deň prichádzajú, aby predniesli svoju modlitbu stvoriteľovi ľudstva. Dokonca aj mesto Manali bolo pomenované po mudrcovi Manu.

Chrám Manu Maharishi je obklopený zeleňou, machmi a stromami, najmä borovicami. Z chrámu je krásny výhľad do údolia. Chrámová štruktúra je celá z kameňa a na kamenných stenách sú vidieť nádherné rytiny bohov a bohýň. Chrám láka turistov aj vďaka tomu, že je jediným existujúcim chrámom v Indii zasväteným Rishi Manu.

Podľa hinduistickej mytológie je Manu považovaný za pôvodcu ľudskej rasy. Verí sa, že toto miesto úzko súvisí so siedmou inkarnáciou tohto veľkého mudrca. Mytológia hovorí, že Manu zachránil Védy a siedmich mudrcov pred záplavou, a po veľkej povodni pristál v Manali, a potom tu ostal žiť. Tento príbeh je veľmi podobný príbehu o Noemovej arche z Biblie.

Najprv sme sa prechádzali po kamenných chodníkoch v okolí chrámu, a potom sme pomaly stúpali vyššie, aby sme mohli pozorovať život miestnych ľudí.

Po návšteve chrámu sme sa vybrali na prechádzku po okolí samotného Manali. Divoká marihuana rastie naozaj na každom kroku. Keď budete v Manali len na pár dní, určite sa vyberte na prechádzku do hôr. Príroda je tu naozaj krásna a miesta, ktoré sme navštívili, pôsobili ako balzam na dušu.

Keď sme sa prechádzali po Starom Manali, našli sme pekný malý chrám. Vošli sme do areálu a konečne sme videli miestnych obyvateľov v tradičnom oblečení. Toto tradičné oblečenie odráža kultúru, miestne zvyky a spoločenský štýl života domorodých obyvateľov tohto horského regiónu.

Tradičný odev pochádzajúci z Manali má veľmi farebný a atraktívny vzhľad. Oblečenie je väčšinou ručne tkané. Tento jedinečný štýl obliekania ukazuje umelecký a kreatívny inštinkt miestnych ľudí. Ak navštívite Manali, môžete si dokonca takýto odev kúpiť v obchodoch v Starom Manali.

Posledný deň sme navštívili malú dedinku Vashisht, ktorá je známa horúcimi prameňmi. Vashisht sa nachádza len 2 km severne od Manali na svahoch nad riekou Beas. Dedina je tiež obľúbenou destináciou cestovateľov, kvôli množstvu ubytovania a chladnému vzduchu, zatiaľ čo indickí turisti sem väčšinou prichádzajú, aby sa okúpali v horúcich prameňoch a navštívili chrámy.

Najprv sme navštívili Vashishtove horúce pramene plné síry. Pramene ústia do malých verejných kúpeľov s oddelenými časťami pre mužov a ženy. Zvyšok dňa sme sedeli v malej reštaurácii v tejto dedinke a sledovali sme život na ulici.

Večer sme išli do cestovnej kancelárie rezervovať miesta do mikrobusu do Lehu. Majiteľ spoločnosti nám však povedal, že cesta je po silnom daždi veľmi nebezpečná, takže bude pravdepodobne na jeden deň uzavretá a musíme počkať ešte jednu noc. Povedal nám, že ak by sme išli na druhý deň, buď by sa náš mikrobus zošmykol na blatovej úzkej ceste do priepasti, alebo by nás zabili padajúce skaly pri zosuve pôdy. Táto informácia nás „upokojila“ a ešte viac sme sa tešili na tento zážitok. Na druhý deň sme si zbalili batoh, pretože v noci o 2:00 sme vyrážali na cestu života, o ktorej som napísala tu. Bola som z toho taká vystrašená, že som celú noc nemohla zaspať.